Moje ráno začína ako každé iné. Vstanem, prichystám si raňajky a uvarím kávu. Oblečem sa do pracovného oblečenia, zoberiem si tašku na návštevné služby a sadám do auta. V aute mám nachystané vždy všetky potrebné veci k práci a môžem rovno vyraziť.
O 7:15 hod. prichádzam za mojou prvou 87 ročnou pacientkou s veľmi obmedzenou mobilitou, ktorej bolo potrebné odobrať krv na vyšetrenie pred diabetologickou kontrolou, nakoľko sa lieči na diabetes mellitus. Pacientka bola veľmi milá a ochotne spolupracovala. Skúmavky s odobratou krvou som následne zaniesla na ambulanciu ošetrujúcej lekárky.
Presúvala som sa do ďalšej obce, keď mi zrazu zvoní mobil. Volala mi dcéra našej pacientky, ktorá si pred nejakým časom zlomila krčok pravej stehennej kosti a je po operácii. Dnes mala ísť na chirurgickú kontrolu na vybratie stehov. Dcéra mi so smútkom v hlase hovorí, že mame sa od včera veľmi zhoršil zdravotný stav, je slabá, veľmi ťažko sa jej dýcha (pacientka má chronickú obštrukčnú chorobu pľúc), odmieta jesť a piť. Nakoľko som bola vzdialená, nemohla som za pacientkou prísť hneď osobne a tak som dcére odporúčala, aby zavolala mame rýchlu zdravotnícku pomoc (RZP). Dcéru som po telefonáte upokojovala. Poradila som jej, aby do príchodu RZP mamu dala do zvýšenej polohy, ponúkala jej tekutiny a vyvetrala v izbe, aby mala čerstvý vzduch. Požiadala som ju, aby mi zavolala, či mamu previezli do nemocnice alebo ako sa ďalej vyvíjala situácia. Naša práca prináša aj situácie ako je táto, kedy je potrebné akútne pomôcť, tak ako vieme. Pre našich pacientov (a ich rodiny) je veľmi dôležité vedieť, že sa na nás môžu kedykoľvek spoľahnúť a my im radi pomôžeme.
Moja cesta pokračovala k 75. ročnému pacientovi, ktorému prednedávnom diagnostikovali diabetes mellitus a je po amputácii IV. prsta pravej dolnej končatiny pre gangrénu. K tomuto pacientovi chodievame už dlhšiu dobu. Rana po amputácii bola už takmer zhojená. Jedného dňa si pacient obaril obe nohy pri kúpeli. Pri obarení došlo k popáleninám 2. stupňa na chrbte aj ploskách oboch nôh. Počas preväzu som sa pacienta pýtala, či má bolesti, ako sa cíti. Odpovedal, že sa má dobre, bolesti nemá. Rany som posúdila, boli prítomné zjavné známky infekcie. Druhý palec sa na ľavej dolnej končatine takmer nehojí. Preto som ihneď telefonicky kontaktovala ošetrujúceho chirurga, ku ktorému chodí pacient na pravidelné kontroly. Informovala som ho o stave pacienta a on odporučil, aby pacient prišiel hneď na druhý deň na chirurgickú kontrolu. Pacienta som s touto informáciou oboznámila a tiež jeho syna, ktorý ho bude na kontrolu sprevádzať. Ubezpečila som pacienta a jeho rodinu, že mu chceme maximálne pomôcť a zahojiť obe nohy.
Ďalšia návšteva bola u pacientky s vredom predkolenia oboch dolných končatín. Sedela v kuchyni a čakala ma. Privítala ma s veľmi dobrou náladou. Počas toho, ako som robila preväz, rozprávala mi svoje zážitky z práce, z mladosti. Pri odchode mi pani hovorí: “Ponúknite sa zákuskom, ja mám narodeniny. Dnes mám 75 rokov.” Ostala som milo prekvapená a potešená. Podala som jej ruku, zablahoželala k narodeninám a popriala veľa zdravia. Bola to príjemná narodeninová návšteva.
Keď som prichádzala do domu ďalšej pacientky, od dverí na mňa rodina kričí “Sestrička, sestrička volajte sanitku, sestre je zle, bolí ju brucho, od včera zvracia.” V malej izbe s pacientkou stáli traja dospelí, každý z nich mi niečo rozprával a do toho krik malých detí. Podobné situácie sú v našej práci bežné (aj keď menej) a je potrebné byť pripravený a čo je najhlavnejšie, sestra sa vždy musí zachovať profesionálne. Spolieha na ňu rodina, hlavne pacient. Naša 37 ročná pacientka s cirhózou pečene bola predvčerom prepustená po opakovanej hospitalizácii na chirurgickom oddelení. Pristúpila som k pacientke a na otázku, ako sa cíti, čo ju bolí, aké má ťažkostí, odpovedala: “Mám silné bolesti brucha, problém s trávením, som slabá, od včera zvraciam, ťažko sa mi dýcha.” Ako prvé som jej zmerala krvný tlak, pulz, krvný cukor. Namerala som vysoké hodnoty. Pacientka stonala od bolesti, ťažko sa jej dýchalo a napínalo ju na zvracanie. Situácia bola jasná, pacientkin stav si vyžadoval privolanie RZP a prevoz do nemocnice. Okamžite som vytiahla mobil z vrecka a zavolala na 155. Komunikovala som s operátorkou dispečingu, ktorej som odovzdala všetky potrebné informácie týkajúce sa zdravotného stavu pacientky. Pacientku som upokojovala a tiež príbuzných, opakovane som merala krvný tlak, pulz. Po príchode RZP bola pacientka prevezená na chirurgické oddelenie do najbližšej nemocnice. Rodina bola veľmi vďačná za moju pomoc.
Moja ďalšia návšteva smerovala k 80 ročnej pacientke, ktorá je po prekonaní zápalu pobrušnice a absolvovaní operačného výkonu. Ako obvykle, vždy sa pacienta najskôr opýtam ako sa má, či má bolesti alebo ho niečo trápi. Pacientka ma ihneď ubezpečila, že sa má dobre. Bolesti brucha nemá, snaží sa chrániť ranu pri zakašľaní a kýchnutí. Tieto slová sa mi veľmi dobre počúvajú, pretože úprimnosť pacienta je pre moju prácu veľmi dôležitá. Ak by mi čokoľvek zamlčal, mohlo by to mať zlé dôsledky. Pacientke som urobila preväz pooperačnej rany, pomohla naložiť brušný pás a aplikovala som jej liek na predchádzanie tvorby krvných zrazenín v krvných cievach. Mnoho pacientov žije samých, ich rodiny bývajú ďaleko a to je prípad aj tejto pacientky. Pri odchode mi poďakovala, že keby nebolo nás sestier, nevie si predstaviť, čo by robila a ako by si sama poradila. Možno sa bude zdať, že podobné slová sú pre nás sestry opočúvané, no pravda je, že nás vždy zahrejú pri srdci.
Môj ďalší pacient má iba 20 rokov. V lete v roku 2020 utrpel úraz po páde z bicykla, pri ktorom došlo k poraneniu miechy a následne obojstrannému ochrnutiu dolných končatín. Keď som vošla do izby, práve precvičoval dolné končatiny na rehabilitačnom bicykli. Aplikovala som mu liek, ktorý slúži na predchádzanie tvorby krvných zrazenín v krvných cievach. Ako vždy som sa ho spýtala, ako sa má, ako sa cíti a on s úsmevom na tvári odpovedá: “Mám sa dobre.” Mama a celá jeho rodina sú vždy usmiatí počas každej mojej návštevy. Dnes som u nich dokonca stretla aj jeho babku, ktorú sme prednedávnom mali tiež vo svojej starostlivosti. Chvíľu sme sa porozprávali, popriali sme si vzájomne pekný deň a išla som za poslednou pacientkou. Napriek tomu, akej ťažkej traume čelí rodina, vždy ma privítajú s úsmevom a vľúdnym slovom.
V poobedných hodinách sa presúvam k 85 ročnej pacientke s akútnymi bolesťami krížovej oblasti, ktoré vyžarujú do dolných končatín. Pacientku nám telefonicky nahlásila jej ošetrujúca lekárka. K pacientke som prišla prvýkrát. Predstavila som sa jej, podala ruku a oboznámila ju, ako bude prebiehať moja návšteva. Ako pri každej prvej návšteve bolo potrebné najskôr zistiť podrobnú anamnézu a posúdiť bolesť. Aplikovala som jej injekciu proti bolesti, poučila som ju okrem iného o zaujatí úľavovej polohy pri bolestiach počas dňa. Pacientka sa opýtala, či prídem aj zajtra, že sa bude tešiť. Ja som ju ubezpečila, že sa určite uvidíme aj na druhý deň. Rozlúčila som sa a išla domov s pocitom, koľkým ľuďom som dnes mohla a bola nápomocná a oni sa mi odvďačili milým úsmevom a slovami ďakujem.
Počas dňa som navštívila ešte zopár pacientov, ktorým som ošetrila rany, aplikovala ordinované injekcie. Naše dni bývajú niekedy ľahšie a niekedy náročnejšie. Pomáhame ľuďom, ktorý sa o seba nemôžu alebo nevedia postarať sami, ale aj ľuďom, ktorí potrebujú akútnu pomoc a nevedia ako postupovať.
Aj vy už teraz viete, čo všetko môže priniesť jeden pracovný deň z mnohých dní sestry z ADOS – SRDCE v teréne. Plný rôznych životných príbehov, bolesti, starosti, ale aj úsmevu a radosti zo života našich pacientov. Nezabudnuteľným momentom sú však slová vďaky a stisky rúk pacientov.
Chcete vedieť viac o tom, ako vyzerá práca sestry v ADOS – SRDCE?
Ak áno, ozvite sa nám telefónne číslo 0908 643 586 alebo email maria.kozuchova@ados-srdce.eu
